Podrobnosti: Kategória: Úvahy, články, návrhy; Uverejnené 31. október 2013; Prečítané: 10559x

Môže sudca položiť iným sudcom „verejnú otázku“ zjavne adresovanú v súvislosti s konkrétnou vecou typu „Koľko stojí zmena právneho názoru v rovnakej veci, ak sú v hre miliardy?“ (viď napr. časopis Dimenzie, september 2013, citácia sudcu Harabina ku kauze tzv. Duckého zmeniek v súvislosti s rozvrhom práce Najvyššieho súdu SR a rozhodnutím Ústavného súdu SR)?

Môže povedať „Vo veci otvorenia prípadu Duckého zmeniek je dosť sudcov typu Katarína Javorčíková, ktorá už pri naťahovaní sporu potopila štát“ (tamtiež – citácia sudcu Harabina)?

Môže sudca vytvoriť a nechať kolovať ako petíciu dokument kritizujúci pomery v justícii (www.sudcovia.sk, dokument „Päť viet“) ?

Môže na priamu otázku novinára smerujúcu k vysvetleniu dôvodu podpisu pod takýto dokument sudca odpovedať „Bral som to ako prejav zodpovednosti samého voči sebe, ale aj k verejnosti.“ (www.sme.sk, 1.10.2009, vyjadrenie sudcu Holiča)?

Má sa pred takýmto vyjadrením radiť so staršími kolegami, predsedom súdu... (odporúčanie sudcu Harabina, zasadnutie Súdnej rady SR dňa 29.10.2013)?

Môže sudca blogovať, vyjadrovať sa k celospoločenským témam, cez médiá kritizovať názory svojich kolegov?

Môže vec nevybavujúci sudca pre médiá vo verejnosťou sledovanej veci vysloviť názor, podľa ktorého napríklad neuznanie nahrávky vyhotovenej súkromným mobilom policajta zo šikanovania rómskych podozrivých ako dôkazného prostriedku, je nesprávny výklad zákona?

Stačí sa mierniť vo výrazových prostriedkoch alebo treba byť za každých okolností ticho?

Čo je to tá „sudcovská zdržanlivosť“, kde začína a končí sloboda prejavu u sudcov? Môžu písať, kritizovať, ironizovať ako ostatní, alebo platí výrok sudcu Burgera, že sudca sa má „vyjadrovať maximálne vo svojich rozhodnutiach“ (zasadnutie Súdnej rady SR 29.10.2013)? Ak má sudca Burger pravdu, čo potom? Nepreložíme Holiča na vyšší súd, kde vyhral výberové konanie, napomenieme Harabina, autorov Päť viet? Alebo ich dáme disciplinárne stíhať?

Ľahké otázky? Niektoré ľahšie, niektoré ťažšie, niektoré poriadne zapeklité. V každom prípade zákonom zakotvené povinnosti sudcu na ne nie vždy dávajú jednoznačnú odpoveď. Mimochodom, nielen nachádzanie, ale už hľadanie dobrých a hlavne KONZISTENTNÝCH odpovedí je v týchto veciach ťažké. Vyžaduje serióznu diskusiu - zvažovanie všetkých aspektov prejavu, jeho motivácie, oddelenie osobnostných útokov od snahy o riešenie problému a posúdenie mnohých ďalších nuansí. Etický rozmer fungovania sudcu nie je len o jednoducho riešiteľných prípadoch agresívneho, vulgárneho a neúctivého správania sa alebo o neupravenom zovňajšku na pracovisku. Je aj (alebo hlavne) o prípustnej miere osobnostných prejavov a o stanovení „deliacej čiary“ v primeranom obmedzení slobody prejavu sudcov, ktorú nebude možné voluntaristicky posúvať. Čiže aj (alebo hlavne) o KONZISTENTNOSTI.

Mimochodom, etika. Stačí mať, ako hovorí sudca a predseda Najvyššieho súdu SR Štefan Harabin, „etiku v sebe“ u uchádzača o miesto sudcu objavenú členmi výberovej komisie a disciplinárny senát, ktorý si so zlým odhadom výberovej komisie v konkrétnom prípade už nejako poradí, alebo treba viac? Priznám sa, na začiatku svojej sudcovskej kariéry som aj ja patril k sudcom, ktorým sa pri školiacich témach ako „etika“ a pri zmienkach o etických kódexoch otváral nožík vo vrecku. Prečo ísť na školenie o etike – chcem témy z občianskeho, trestného práva...

Stretnutia s docentkou Krskovou, ktorá sa téme etiky dlhodobo venuje, skúsenosti zo zahraničia, rastúca naliehavosť riešenia v úvode položených a im podobných otázok, viac či menej hlasné hádky o tom, čo si môže sudca dovoliť a i nie vždy KONZISTENTNÝ prístup disciplinárnych senátov a odborných elít k tejto téme ma však jednoznačne doviedli k nasledovnému poznaniu:

Ani najlepší psychológ a ani vynikajúcou intuíciou obdarený človek nemá šancu posúdiť mieru sudcovskej „etiky v sebe“, a to z jednoduchého dôvodu. Pokiaľ totiž nebude čo najpodrobnejšie precizované, čo je a čo nie je etické, sa to jednoducho nedá. Toto precizovanie nemôže byť výsledkom intelektuálneho experimentovania člena výberovej komisie alebo disciplinárneho senátu. Nejde totiž o riešenie triviálností typu, či dieťa má alebo nemá byť úctivé ku svojim rodičom. Ide o odpovede na často veľmi chúlostivé a i odborne náročné otázky. Tie vyžadujú serióznu a širokú diskusiu. A vzdelávanie.

Väčšina členov Súdnej rady SR má zjavne iný názor, a ja im ho neberiem. Len s ním nesúhlasím. Navyše, o deliacich čiarach ešte neprebehla seriózna diskusia zahŕňajúca všetkých aktérov, viacerí zainteresovaní sa jej aktívne vyhýbajú a tak ešte nevieme, či má pravdu zdržanlivosť hájaci sudca Burger ortodoxne zakazujúci komentovanie čohokoľvek okrem vlastných vecí, alebo sudca Holič komentujúci motiváciu k podpisu „Päť viet“ a spolu s ním sudca Harabin, síce kritizujúci sudcu Holiča za jeho „nesprávny názor“, ale sám prezentujúci svoje videnie sveta oveľa častejšie a expresívnejšie.

Informácie, konsenzus a relatívne podrobný etický kódex. To sú tri základné predpoklady právnej istoty korčuľovania na tenkom ľade verejnej činnosti sudcu, komentovania stavu justície, svojej práce i práce kolegov. Stav, ktorý východniari nazývajú „I tak še da, i tak še da“, nie je dobrý. KONZISTENTNOSŤ a istota napísaného pravidla (...kam až „možno zájsť“) je podľa môjho názoru to, čo zabráni nielen zbytočnému prepoteniu košele kolegu Holiča pri vysvetľovaní v minulosti prezentovaného „nesprávneho názoru“ (ak k prepoteniu košele nedošlo, ospravedlňujem sa, ak áno, úprimne chápem), ale aj to, čo umožní slobodné demýtizovanie stavu, v ktorom sa justícia nachádza. Demýtizovať môžu len slobodní ľudia. Tí síce horia za svoju pravdu, ale pochybujú o svojej neomylnosti, diskutujú, počúvajú všetkých rovnako, bez predsudkov a rozdielnosti akceptujú. A musia začať „tí hore“. INAK ŠE ŇEDA.

Jan Hrubala

sudca Špecializovaného trestného súdu